Detský domov Detská záhrada, Slum Kawangare, Nairobi, Keňa
Skôr, ako niekto začne čítať tieto moje „denníkové poznámky“, chcem upozorniť na jednu vec.
Na Slovensku detský domov znamená niečo úplne iné ako v Keni. Tu, ak sa dieťa dostane do detského domova, dá sa povedať, že je to záchrana a nádej na lepší život. Z toho, čo som mala možnosť počúvať Mosesa, vláda v Keni nemá šajnu, koľko ľudí tu v slumoch reálne žije. Dávky v nezamestnanosti, sociálna starostlivosť a pod. tu neexistujú. Deti bežne pracujú, aby uživili svoju rodinu. Deti, ktoré sú v Detskej záhrade sú z ulice, kde mnohé z nich museli kradnúť, aby prežili. Mnohé z nich zažili hotové peklo, týranie, zneužívanie a ako Moses povedal, detská záhrada je zároveň aj „rehabilitačné“ centrum – učíme ich návyky a odvykáme ich od dlhých prstov...

Naše peniaze tu majú omnoho vyššiu hodnotu ako u nás a aj drobný príspevok im môže v mnohom pomôcť. To je aj dôvod, prečo píšem tento denník. Aby tí, ktorých to zaujíma vnikli do života v slume a pochopili niektoré súvislosti. Investícia do vzdelania týchto detí je reálnou šancou na ich lepší život (znie to ako slogan UNICEF, ale takto to cítim a vnímam, a tak som to teda aj napísala).


2. decembra (utorok)

Cesta bola v pohode. Pri vystupovaní z lietadla mi s kufrom v Caire pomohol jeden džentlmen, ktorý som mnou hovoril anglicky. Tvárou sa mi však zdal dosť slovenský typ a tak som sa cvične opýtala, odkiaľ je. No, z dotyčného sa vykľul český veterinár, ktorý už niekoľko rokov chodí do Kene očkovať psi proti besnote. Volá sa Dávid a 3 hodiny na letisku v Caire prešli nakoniec dosť rýchlo – rozprával mi o Keni, ako to vyzerá na severe, ako už vie na ohni piecť aj buchty a ako kmene medzi sebou bojujú, ale chránia bielych, lebo ak by sa niečo stalo bielym, prišla by polícia a armáda.. A keďže sú to poväčšinou zlodeji dobytka, tak si svoje “malé vojny” chcú udržať len medzi sebou. Zaujímavé bolo počúvať, ako aktívna je česká ambasáda v Nairobi a že tam často chodí aj spústa Slovákov.

3. decembra (streda)

Po prílete do Nairobi ma čakal Moses so Simonom a bolo to veľmi milé privítanie. Do Children’s Garden sme prišli okolo 5.00 ráno. Keďže som v lietadle spala minimum, myslela som, že budem unavená ako kôň. Ale sadli sme si v obývačke a mala som možnosť v kľude hovoriť s Mosesom, bolo to veľmi zaujímavé. Po chvíli mi navrhol, aby som si išla odpočinúť hore. Akonáhle som ľahla do spacáka, asi som v momente zaspala. Zobudila ma okolo 8.00 Sylvia, Mosesova žena, ktorá mi doniesla raňajky. Termosku s čajom (úplne iný čaj ako náš – čajové listy s mliekom a vodou) a 2 toastové chleby. Bola veľmi milá, ale keďže som ešte nevedela, kde je sever, môj žalúdok nemal záujem o nejaké jedlo. Tak som sa jej poďakovala, ale že to zjem neskôr. Ku neskôr nedošlo, lebo som asi hneď po jej odchode opäť tvrdo zaspala. Zobudila ma až Cauleene, ktorá sa prišla zvítať.

Deň bol veľmi nabitý zážitkami. Najskôr sme vypili čaj a potom mi išla poukazovať, kde to vlastne som a čo sa kde deje. Hneď pri východe sa na nás „nalepili“ babies – deti asi 3 ročné. Bolo mi veľmi ťažko, keď som im na hlávkach videla vredy a všelijaké chrasty. A jeden maličký mal totálne pokrytú tvár hnisom. Cauleene vravela, že s ním bola ráno u doktora, dostal nejaké lieky, tak uvidia. Problém s tými vredmi na hlávkach je ten, že detí je veľa, spia na spoločných posteliach a tak si tie infekcie prenášajú rad za radom. Vravela, že keď sa podarí vyliečiť tieto deti, dajú vyvariť plachty. 

Išli sme na ihrisko, kde práve prebiehal futbal a vedľa basketbal. Nepríjemné je to, že je tu všade červená zemina, ktorú rozfúkava vietor, čiže je tu všade prašno. Ale nielen v detskej záhrade, ale aj v celom slume. Keďže sme potrebovali kúpiť nejaké matrace, išla som s chalanmi na trhovisko. Išli sme peši popri ceste, ale bolo naozaj veľa prachu. Šošovky mi tu nehrozia, po pár minútach by som ich musela vyberať. 

Je to však naozaj veľmi ťažké vidieť tie podmienky, v akých tu ľudia žijú. Zbité plechové chatrče o rozmeroch cca 6 x 6 metrov. V detskej záhrade nemáme tečúcu vodu, takže sa všetko nalieva z vedier. Je mi úplne jasné, prečo mi boli potrebné tie vlhké hygienické vreckovky a sanitér na ruky. V sobotu budem mať asi prvú sprchu od utorka a budem za ňu veľmi vďačná, lebo pôjdem do hotela do Nairobi za Cauleene. Deti a ľudia v slume však túto možnosť nemajú...

Zaujímavý zážitok – tie hygienické vlhké vreckovky majú veľmi peknú vôňu. Keď som si utrela ruky, nevedela som, kde to mám vyhodiť, tak som si zobrala vreckovku so sebou von. Ako prišli deti, stále mi voňali ruky a ja som im občas utrela líce s tou vlhkou vreckovou. Po chvíli mi ju zobrali a podávali si ju ako niečo vzácne – veľmi im to voňalo. Keď sme sa večer vracali z trhu, stretla som jedno z tých detí a stále malo v ruke tú vreckovku. Síce už suchú, totálne červenú od prachu, ale tešilo sa z nej.

Na stene som videla jedálny lístok pre deti a v kontexte toho, čo som mala možnosť od rána vidieť – deti tu dostávajú oproti tomu, čo je vonku pravidelnú stravu. Je to najmä ryža s fazuľou a ugali (kukuricová kaša) na obed a večer je vždy niečo iné, ale nerozumela som tomu, takže radšej nepíšem, čo ďalšie. Ja mám iné jedlo (varia ho osobitne, keďže európske žalúdky nie sú trénované na miestne baktérie) – jem a momentálne aj spím v Mosesovom a Sylviinom byte, v spoločnom compounde na 2 poschodí – dvere č. 5. Veľmi sa snažia. Je mi smutno, keď som videla, že Moses, Sylvia a ich 3 deti spia vedľa v izbe o rozmere cca 6 x 8 metrov, kde je spústa ďalších vecí a ja mám sama izbu. Ale oni sú tu takto naučení žiť. Na prvom poschodí v tej istej budove spia deti a staršie dievčatá. Na druhom sú Mosesova rodina a ešte 2 rodiny v podnájme. Na treťom je Mosesov Office a izba pre dobrovoľníkov a ešte nejakí nájomníci. Chalani spia v takej miestnosti poskladanej z plechov – keď pošlem foto, lepšie to pochopíte, neviem to takto opísať.

Mám posteľ s matracom a závesy na oknách. Musím úprimne povedať, že som rada, že mi vonia spacák po aviváži – vonku aj v izbách detí je občas cítiť moč. A keď som videla tie počty dvojposteľových postelí na jednu izbu..... predstavte si, že tu spí teraz spolu okolo 170 detí. A objekt by na Slovensku štandardne obývalo tak max. 50 detí. Ak mi niekto povie, že kapacita hotela je XY, tak sa po tejto skúsenosti v duchu len pousmejem.... 

Zaujalo ma, ako Mosesova žena Sylvia pomáha vychovávať dievčatá. Z toho, čo som mohla pochopiť, majú týždenné služby a chodia pomáhať do kuchyne v ich byte – vytvorí si s nimi vzťah a zároveň ich učí domácim prácam.

Okrem mňa je tu aj Oki z Kórei a zajtra má prísť nejaký David z UK. Dnes sa toho udialo strašne veľa. Okrem toho, že som stihla ich tanečnú hodinu (naozaj Afričania majú temperament – v podstate to bola kombinácia spevu, tanca a bubnovania), pranie vonku, nákup na trhovisku, zapadnutie auta, ako sme išli zaviesť Cauleen. Zistila som, že tu v Keni tankujú v pohode benzín aj do naštartovaného auta. 

Zajtra ideme kúpiť s chalanmi do mesta synťák, lebo ten, čo tu majú, nefunguje. Ten starý sa pokúsime opraviť tak či tak, ale bude to zrejme trvať veľmi dlho. Bolo zaujímavé zistiť, že ten starý synťák nemôžeme ísť zaniesť len tak pod pazuchou po ulici, lebo by ich zatkli, že ho ukradli. Z toho, čo počúvam, stáva sa tu, že ak sa niekto pokúsi niečo ukradnúť, okrem toho, že ho polícia môže prichytiť a zatknúť, tak ho môže napr. ukameňovať aj dav. 

Pôjdeme tými ich minibusmi (verejná doprava), ktoré mi dosť pripomínajú transport v Izraeli. Čistý chaos. No, a dnes som hrala na gitare so Simonom, takže keď zajtra donesieme synťák, sľúbila som, že ich budem učiť hrať a založíme hudobnú skupinu (hovoria tu o tom už dosť dlho). Viacerí tu už hrajú na gitarách a tých afrických bongách, ale chýba im synťák. Do Vianoc by sme mohli nacvičiť nejaký hudobný program. Cítim sa presne tak isto, ako keď som začala pripravovať bosniansku „show“ s utečencami v USA. Poobede asi pôjdeme aj s OKI zameniť doláre na šilingy a budem s Mosesom starším čítať aspoň hodinu (má dislexiu, ale ak som to dobre pochopila – nie je to Mosesov syn, len sa rovnako volá). A večer som sľúbila na dievčenských izbách čítať rozprávku na dobrú noc. Okrem toho by som chcela začať robiť na tom štipendijnom programe. 
Večer nám na chvíľu vypli elektrinu, ale bolo to ok. Posedeli sme pri sviečkach a po hodine ju zapli. 

Deti v decembri majú prázdniny, je tu leto. Čiže teraz, keď som tu, nechodia do školy, ale majú aktivity ako čistenie, umývanie, upratovanie, športové hry, tanec, biblické štúdium. Teenageri, pre ktorých by sme chceli zohnať financie na štúdium na strednej škole budú vedieť výsledky svojich záverečných skúšok okolo 27. decembra. Podľa toho dostanú pozvanie na jednotlivé školy, na ktoré sa môžu prihlásiť – ak majú na zaplatenie školného, kúpenie uniforiem, dopravu, internát atď. Moses mi ráno hovoril, ako to nie je dobré, že musia mať tie uniformy a bývať na intráku, lebo kvôli tomu si deti zo slumu štúdium nemôžu dovoliť. V Detskej záhrade v škole nemajú uniformy a učia sa v tom, čo nosia. Moses im umožnil základné vzdelanie. 

Dnes som videla, koľko musia do detskej záhrady šlapať popri ceste deti zo slumu, ktoré nebývajú priamo v domove a chcú chodiť do školy. Cca 20 minút – prach, autá jazdiace rýchlo a aj mimo krajnicu. Potešilo ma však, keď mi večer Moses povedal, že ak tvrdo makáš a podarí sa ti prejsť cez tieto prekážky, môže sa aj človek zo slumu odraziť od dna a začať žiť trošku lepšie. Mala som možnosť hovoriť už s niekoľkými z triedy 8 (čo sú študenti, ktorí by sa mohli prihlásiť na strednú školu). Ale o tom až zajtra, už idem spať.

4. decembra (štvrtok)

Na strome v blízkosti našej budovy sú obrovské supy. Keď som sa pýtala, čo tu robia, zistila som, že v tesnej blízkosti Detskej záhrady je veľké smetisko. A tých supov je tam tak na stovky. V živote som nevidela také obrovské supy – keď sa vztýčil na strome, mohol by mi byť tak nad pás – ja mám nejakých 160 cm, takže určite sú veľké okolo 1 metra.
Napadla mi jedna foto, ktorá vyhrala Pulitzerovu cenu – sup čakajúci nad zomierajúcim africkým dieťaťom... Tá fotka mi utkvela v pamäti, bola veľmi silná. A teraz tých supov vidím okolo seba. Jediné, čo ma teší, že v Detskej záhrade by si na svoje nemali prísť.

Deň bol opäť veľmi rušný a večer som padla do postele total unavená (Daniel, Oľga, mali ste pravdu). Ráno som išla von pozrieť, ako začína deň. Deti vonku čistili hádam všetko, čo sa len dalo. Videla som ich rabbit project – chovajú zajace. Majú tu aj 3 kravy. Stále vidím niekoho, ako nosí vodu. Voda sa sem dostáva raz za týždeň, ak som to dobre pochopila, raz za týždeň funguje hadica, z ktorej im tečie voda. Oni naplnia 2 obrovské nádoby, z ktorých sa voda používa na varenie. A potom nádoby na čistenie. Preto, keď potrebujem vodu, radšej poviem, čo chcem s vodou robiť – aby si nemíňali vodu na varenie. Vidno, že bielym chcú dať to najlepšie. Po raňajkách sa ma Silvia spýtala, či si nechcem dať sprchu. Myslela som, že jej zle rozumiem. Potom sa pousmiala a dodal: „No, nanosíme Ti vodu do nádoby a môžeš sa poumývať“. Keďže už som mala dohodnuté, že pôjdeme do mesta kúpiť synťák a nevedela som, koľko to celé môže trvať, tak som sa dohodla, že večer. A bolo to úplne super môcť sa umyť. Aj keď som za vynájdenie hygienických vlhkých vreckoviek veľmi vďačná, voda je voda. Večer mi Maria (Sylviina sestra) nanosila a ohriala vodu do „vandľa“ a po 4 dňoch som si umyla vlasy aj samu seba. Bol to úplne super pocit, lebo ten červený prach som už cítila asi všade.

Do mesta sme išli ich miniautobusom. Nebol to matatu (auto, ktoré vozí ľudí – z Njoroge mi vysvetlil, ako vznikol názov – o tom neskôr). Nairobi je obrovské. Išla som tam s Njoroge, ktorý bol jedným z prvých detí v detskej záhrade. Našiel ho Moses na uliciach Nairobi a zobral ho vtedy do domova, kde učil. Njoroge má už 27 rokov, je prvým dieťaťom, ktorému pomohli zabezpečiť vlastné bývanie v blízkosti detskej záhrady (čiže už nebýva v detskej záhrade) a pracuje ako „hudobný a športový riaditeľ/údržbár/pomocník na všetko“ v detskej záhrade. Moses mi hovoril, že je rád, že sa im podarilo zohnať mu samostatné bývanie v blízkosti detskej záhrady, lebo chcú, aby začal vlastný život. Ale ešte ho musia pozorovať, ako si s tým poradí.
Pri odchode sa ku nám ešte ako eskorta pridali Moses (nie Moses riaditeľ, ale chalan z detskej záhrady – len zhoda mena) a Oki z Kórei (dobrovoľník, čo je tu na týždeň).

Neviem, či ste už videli mesto s niekým, kto v ňom vyrastal na ulici. Bola to sranda. Išli sme do štvrte, kde asi bieli často nevkročia. Už v slume som si všimla, ako po nás ľudia pozerajú. Biely je to proste rarita. A Kórejec je úplná celebrita! Nechápali sme prečo. Njoroge mi potom vysvetlil, že Keňanci radi pozerajú TV, kde často dávajú bojové filmy – karate, atď. Oni nevedia rozoznať, či je to Kórejec, Japonec alebo Číňan. Pre nich je to proste niekto, kto ovláda bojové umenie. Jeden chlapec z detskej záhrady prišiel za Oki s fotkou nejakého japonského bojovníka a ukazoval mu, že má jeho foto a či mu ju môže podpísať. Oki sa na tom večer dobre zabával. Njoroge taktiež hovoril, že nikto by si na neho nedovolil zaútočiť. Každý sa ho vraj bojí. Smial sa, že ak by išiel Oki po slume sám, tak sa mu budú všetci vyhýbať. Ak by som sa po slume vybrala sama ja, ďaleko by som nedošla... Len pre info – napriek tomu, že Oki je vysoký a naozaj vyzerá namakane, neovláda žiadne bojové umenie.

Na ulici, kde bola electronics sme v prvom obchode zistili, že synťáky sú veľmi drahé – ale „price is negotiable“. Veľmi sa mi to nepozdávalo. Je fakt, že keď vidia bielych, ceny sú troj- až päťnásobne vyššie. Nakoniec sme kúpili originál najlacnejšiu YAMAHU, zrokovali sme cenu o 600 keňských šilingov (KS) nižšie a dostali sme ju za 14 500 KS aj s adaptérom a ročnou zárukou. Zabalili nám ju do škatule, čierny igelit na vrch, aby nikto nevidel, čo je vo vnútri a chalani ju dali niesť Okimu. Do detskej záhrady sme prišli okolo pol tretej. Bez vody som bola od 10.00, a išlo mi už ku koncu rozhodiť hlavu. Teploty sú zhruba ako u nás, ale to slnko je silné. (Ráno a večer je chladno – musím mať mikinu, cez deň je okolo 25 – 30). Chalani nám ukázali inú cestu cez slum, aby sme sa vyhli veľa ľuďom. Slum v Keni pri Nairobi je vraj druhý najväčší na svete. Nairobi je väčšie ako Slovensko – len priamo tam vraj žije cez 8 miliónov obyvateľov.

Dohodli sme si s Njoroge pravidlá, aby synťák dlho vydržal. Zatiaľ je u mňa na izbe a od zajtra na ňom začínam učiť deti hrať. Njoroge bude mať samostatné hodiny, aby dokázal učiť ďalších, keď odídem. Večer bol spevokol a už som si fajne zahrala – doprevádzať černochov, ako spievajú je zážitok. Njoroge hral na gitare a pozerala som mu na hmatník, aby som stíhala akordy. Spevokol sa pretiahol o 20 minút, až kým ma Moses (riaditeľ) neprišiel zavolať, že už musím ísť jesť. Bolo nám strašne dobre. 
Namiesto večerného čítania som nakoniec zniesla do jednej z izieb laptop a ukázala som im fotky, ktoré mi nahrali do počítača Oľga a Daniel. Spôsobilo to ohromnú radosť.

5. decembra (piatok) 

Pýtala som sa, prečo je na búdach v slume, kde je „hair saloon“ vždy nakreslená biela žena. Zdalo sa mi to čudné, že kreslia bielych. Odpoveď znela – „Lebo na bielych je lepšie vidieť vlasy“. 

Už začínam chápať, ako tu funguje deň. Po raňajkách nasleduje veľké čistenie. Skupina, do ktorej som sa zapojila, vyniesla drevené lavice z jedálne (rozumej hala z vlnitých plechov) a začali umývať dlážku. Niektorí chalani išli rúbať drevo, Moses (senior, ale nie riaditeľ) strihal holiacim strojčekom deťom vlasy. Niektoré deti pleli burinu, ďalšie umývali chodníky. Keď som sa pýtala na metlu, aby sme pozbierali drobnú špinu v jedálni, decká doniesli kus plechu a na ten sme to nahrabali takým drievkom. Ďalší dôkaz, že keď sa chce, všetko má svoje riešenie. 
Malé deti sa tam len tak ponevierali, tak som doniesli fixky, ktoré mi dala Maťa na Slovensku. Bolo úžasné pozorovať, ako sa z toho tešili. Kreslili asi 2 hodiny. Len taký postreh – veľa z tých kresieb obsahovalo vetu – „Ďakujeme, donor“. Oni už automaticky kreslia pre svojich podporovateľov.

Dnes sme mali prvé hodiny klavíra. Učila som 3 deti – Wirkistu, Muga a Gladys. Vyzerá, že ich to nadchlo. Večer ešte za mnou prišiel Simon (jeden zo starších teenagerov, ktorí sa naučil hrať na gitare a teraz už aj sám občas zloží nejakú pieseň). Chcel sa učiť hrať, tak som ho ešte večer naučila na synťáku pár akordov. 

Po klavíri sme mali „Picture time“. Ukázala som ďalším deťom fotky z počítača, spôsobilo to ohromné nadšenie. Tak som potom doniesla foťák a fotili sme sa. Strašne sme sa nasmiali, niektoré decká hádzali pózy, dali si niečo pekné na seba. Zajtra som im sľúbila, že to prehrám do počítača a po pár dňoch si môžeme opäť pozrieť fotky.

Jedna prekvapujúca vec – mám pocit, že tento pobyt môjmu organizmu prospieva. Celkom mi chutí to ich jedlo (aj keď jeme každý deň s menšími obmenami to isté) a jeho pre nás bielych dostatok – veľmi veľmi sa snažia. Dobre spím, zatiaľ nemám žiadne zdravotné problémy (viem, som tu ešte len 3 deň, ale mám pocit, že som tu už strašne dlho). A veľmi sa mi páči ten ich rodinne orientovaný životný štýl – mám pocit, že som súčasťou Mosesovej a Sylviinej rodiny. Dnes mi dokonca zobrali šaty oprať spolu s ich. Ja som ich nepochopila, keď mi to prišla Stella povedať, šalela som sa vonku s deckami. Večer hľadám mikinu a nohavice, a tie nikde. Bola som v tom, že nejaké dieťa sa mi dostalo do izby a zobralo to. Už som sa s tým zmierila, keď prišla Stella, že ešte mám mokré veci zavesené vonku a že mi ich donesie zajtra.

6. decembra (sobota)

Dnes doviezli zemiaky a kapustu. Tak som s deckami triedila zemiaky. Aby sme si to trochu oživili, zaujímavé zemiaky sme odložili na divadlo. Chcem im zahrať nejakú rozprávku. Vytiahla som z kufra domino, čo som mala ešte z prešovskej kandidatúry na EHMK 2013 a musím povedať, že zobrať ho sem bol veľmi dobrý nápad. Naučila som hrať niektoré deti domino a je super, že si pri tom zároveň trénujú čísla. Je to pre ne veľké spestrenie, keďže okrem loptových hier sa zvyčajne hrajú s pneumatikou alebo poháňajú kovové koleso palicou po zemi. 

Zároveň som dnes ošetrovala rany (vyčistenie a prelepenie leukoplastom). Je to veľmi smutné vidieť niektoré hnisavé miesta (niektoré majú až do 10 cm). Niektorým tečie z nosov a buď to starší nechajú tak, alebo im odtrhnú zo šiat kúsok látky a utrú im nos s tým. Ráno som sa Sylvie pýtala, prečo Analys v noci tak plakala. Vraj má asi maláriu a mala vysokú teplotu. Pýtala som sa jej, či jej merala teplotu. Nevedela čo to je, tak som vytiahla teplomer a ukázala som jej, čo to znamená. Nechám jej ho, keď odídem. Tiež som jej dala jeden zo sprejov, čo mám na telo proti komárom a vysvetlila som jej, že im komáre chodia do izby, keď majú v noci zažaté svetlo. Preto by si mali zavrieť okná, kým zažnú. Teploty večer tu nie sú vysoké, je tu pomerne chladno, ale zase keď spí veľa ľudí v izbe je naozaj potrebné vetrať. Nuž, neviem, či jej táto rada pomôže. Toto je špeciálna poznámka pre mojich rodičov, aby sa hlavne mama nezľakla – maláriu by som nemala dostať, lebo sa prenáša len komármi a na mňa komáre neidú, každý deň si sprejujem izbu, v noci mám privreté okná a nesvietim, čiže som v izbe komáre ani doteraz nemala. A ak by som aj maláriu dostala, podľa toho, čo som dnes mala možnosť vidieť, keď sa Sylvia vrátila od doktora s Analys – ak sa malária zachytí včas, je vyliečená a netrvá dlho. Oni to tu majú na pravidelnej báze a nepovažujú to za niečo strašné. Vraj maláriu má veľa ďalších detí a dospelých, ktorí tu žijú. A navyše, beriem antimalariká každý druhý deň.




Na záver trochu swahilčiny, keďže sa už začínam učiť.
Habari – ahoj
Jumbo – čau
Muzuri – odpoveď na pozdrav, niečo v zmysle mám sa dobre
Kvaheri – dovidenia
Muzungu – beloch
Karibu – vitaj
Asanti – ďakujem

Detský domov Detská záhrada
Slum Kawangare, Nairobi, Keňa
Viac informácií na www.cultureshock.sk, www.integra.sk a www.malaika.sk

Pridať komentár

Meno(povinné)

E-mail (povinné, ale nezobrazí sa)

Webstránka

Upozorniť ma na sledovaný príspevok

Obnoviť

Odoslať

Cancel